Prečo ľudia odchádzajú dobrovoľne z tohto sveta?

Prečo ľudia odchádzajú dobrovoľne z tohto sveta? Čo ich privedie do momentu keď nevidia iné riešenie? Prečo sa im zdá samovražda ako jediné možné riešenie?


V živote sa stretávame s rôznymi výzvami (prekážkami), musíme čeliť neľahkým životným situáciám ako je napr. strata blízkej osoby, strata zamestnania, finančné či zdravotné problémy...


Čím dlhšie sa človek borí s rôznymi životnými výzvami (zámerne používam termín „výzva“ namiesto „prekážka“), tým viac sa cíti bezmocne, stráca energiu, celkovo sa cíti „izolovane“ a práve v takýchto momentoch často dochádza ku skratovým rozhodnutiam...


Človek všeobecne trpí, lebo sa cíti na všetko sám- doslovne sa cíti „oddelený“ od väčšiny. Pritom pocit takejto „separácie“ je iba ilúziou, ktorá je živená jeho osobnými myšlienkami... Nie je však v žiadnom prípade reálna!


Nech sa v našom živote deje čokoľvek, stále sme a vždy aj budeme súčasťou niečoho omnoho väčšieho- niečoho čo nie je limitované ľudskou mysľou...


Nech čelíme akýmkoľvek životným výzvam (vrátane rôznych pocitov), vo svojej prirodzenej podstate sme nemenný, stály, odolný... Neexistuje životná situácia, ktorá by nás permanentne „zadefinovala“: sme prirodzene mentálne odolní...


V minulosti som sa domnieval, že mentálna odolnosť či sloboda znamená, že človek sa cíti vždy sebavedomo, nadšene, plný energie, motivovane... atď., skrátka, že zažíva iba dobré pocity.

To je však iba ilúzia, ktorá je výrazným spôsobom živená súčasnou západnou kultúrou- všetci sú krásni, bohatí, úspešní, a teda šťastní... Je to však skutočne pravda?


Som presvedčený, že práve naháňanie sa za pozitívnymi pocitmi robí z nás otrokov nášho vlastného života... Rozmýšľanie typu: „Potrebujem mať viac peňazí (napr. lepšie auto, väčší dom...), aby som bol konečne spokojný. Potrebujem uspieť v tomto biznise, aby si ma ľudia viac vážili... atď.“ Takmer denno-denne sa stretávam s podobnými príkladmi zo strany mojich klientov, kedy EGO preberá kontrolu nad ich životom.


Ak sa človek stotožní so svojimi osobnými myšlienkami, často dochádza k určitému utrpeniu... Nie sme svojimi myšlienkami, sme ďaleko, ďaleko viac... prepáčte mi možno za výraz, ale sme „životná energia v akcii“, a tá nemôže byť nikým ani ničím narušená, pretože je neforemná...


Samotná životná okolnosť v nás nespôsobuje zlé pocity. Tieto pocity sú vytvárané rezistenciou voči tejto vonkajšej okolnosti.



Ľudia trpia, lebo neakceptujú to, čo je... Ak je človek stratený vo víre svojho osobného kontaminovaného myslenia, ak verí tomu, čo si myslí v danom momente, potom sa stáva jeho zúžené vedomie zlým pánom. Práve v takomto prípade môže človek vidieť jediné riešenie „von“ z tohto pekla cez samovraždu... Nebo alebo peklo nie je však miestom, ale stavom našej mysle...


Možno to bude pôsobiť trochu naivne, prípadne pre niektorých ľudí aj humorne, ale z hĺbky svojho srdca prosím každého, kto číta tieto riadky, a nachádza sa v situácii ( v stave mysle), ktorá mu napovedá, že už to nemôže byť dobré, že už nie je cesty „von“, aby ma kontaktoval... pretože som presvedčený, že vždy existuje spôsob (porozumenie) ako sa dostať z tejto nepríjemnej situácie či z nepríjemného psychického prežívania...


Na záver mi dovoľte pripomenúť, že každý pocit, ktorý zažívame je dočasný. Žiaden pocit netrvá večne... Nebojuj so svojimi pocitmi... ty si ten, ktorý je stály, ten, ktorý spracováva myšlienku a teda aj pocity.. Neidentifikuj sa s niečim čo je prechodné.. a pamätaj, že vždy existuje spôsob ako riešiť akúkoľvek životnú situáciu či akékoľvek psychické prežívanie...


Obľúbené príspevky
Posts Are Coming Soon
Stay tuned...
Posledné príspevky
Archív
Vyhľadávanie podľa slov
Nasledujte nás
  • Facebook Basic Square
  • YouTube Social  Icon
  • Twitter Basic Square
  • Google+ Basic Square